Domov / články / ROZHOVOR / Seničanka Hana Šteffeková bola na olympiáde v Brazílii!

Seničanka Hana Šteffeková bola na olympiáde v Brazílii!

Jednou z mnohých dobrovoľníkov, ktorí v Rio de Janeiro pomáhali pri olympiáde bola Seničanka Hana Šteffeková. V Brazílii strávila 2 mesiace a po návrate z Letných olympijských hier  sme sa so študentkou Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici porozprávali.

–        Aká bola Vaša  motivácia ísť do Ria?

Mojím veľkým snom bolo aspoň raz v živote vidieť sochu Krista Spasiteľa (Cristo Redentor) naživo. Keď som na internete našla možnosť stať sa dobrovoľníkom na Olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016 neváhala som ani sekundu, pretože to bola jedna z možností, ako si splniť sen. Okrem toho som fanúšičkou športu a byť súčasťou najväčšej športovej udalosti na svete, akou sú olympijské hry, sa mi zdal  ako dobrý nápad.

–        Bolo ťažké stať sa dobrovoľníčkou,  kedy prišlo definitívne potvrdenie o účasti?

Prihlášku stať sa dobrovoľníkom bolo potrebné vyplniť do 15. decembra 2014. Potvrdenie o tom, že sa stávam dobrovoľníčkou historicky prvých hier konaných v Južnej Amerike prišlo v novembri 2015. V januári 2016 mi poslali Invitation letter aj s ponúknutou pracovnou pozíciou.

01

–        Aké požiadavky ste museli spĺňať, aby cesta do Ria bola reálna, čo vo Vašom prípade rozhodlo?

Skúsenosť s dobrovoľníctvom som už mala v minulosti, keď som bola dobrovoľníčkou na Zimnej univerziáde v Osrblí v roku 2015. Dohovorím sa anglicky, španielsky a trochu francúzsky, ale naozaj netuším, čo konkrétne zohralo rolu v tom, že som sa stala jednou z 50 000 dobrovoľníkov; možno šťastie.

–        Akú ste mali pridelenú prácu, kde bolo jej centrum, aký bol pracovný cyklus?

Pracovala som v  Main Press Centre (MPC), ale taktiež v International Broadcast Centre (IBC) ako Transport Desk Team Member v Olympijskom parku, kde som poskytovala novinárom informácie o oficiálnych autobusoch vyhradených výlučne pre novinársku obec, ktoré využívali vyznačené pruhy, keď sa chceli dostať na ubytovanie alebo športoviská. Pracovala som na striedačku 2 dni, potom 1 deň voľno. Na  začiatku som si sama požiadala o viac dní, pretože som mala úžasných ľudí okolo seba, s ktorými som zažila veľa zábavy a rada som s nimi trávila čas.

–        Bolo zložité naštudovať si problematiku, aby ste správne poskytovali informácie?

Ešte pred začiatkom nástupu do práce mi ľudia z môjho tímu poslali sprievodcu s mapami a informáciami, ktoré dostal každý novinár, ktorý prišiel na olympiádu. Keď som nastúpila do práce, tak mi to samozrejme všetko vysvetlili, poukazovali a za pár dní som už bola schopná samostatne vysvetliť klientom potrebné informácie.

–        Bola aj spätná väzba s novinárskou obcou, boli  spokojní s poskytovanými informáciami?

Občas sa stalo, že prišiel za nami novinár a poďakoval sa nám za našu prácu, že sme odviedli kus dobrej roboty a že si to váži. Len tak, sám od seba. Bolo to veľmi milé.

–        Čo bolo poznávacím znamením, že ste dobrovoľníčka? Čo vám organizátori poskytli, dali?

Organizátori poskytli dobrovoľníkom uniformu, ktorú nosili všetci dobrovoľníci, líšila sa len farbami. Záležalo, v akej oblasti dobrovoľník pracuje. Okrem uniformy sme dostávali v deň služby jedlo, dávali nám rôzne darčeky, napríklad hodinky, odznaky, magnetku, vstupenky na súťaže, mali sme zadarmo verejnú dopravu a na úplnom konci sme dostali certifikát.

–        Zažili ste pravú olympijskú atmosféru  na športoviskách, zúčastnili ste sa aj nejakých športových zápolení?

Mala som možnosť zúčastniť sa zápasu v ženskom pozemnom hokeji medzi Austráliou a Argentínou, kde som náhodne sedela v argentínskom sektore, v ktorom ozaj panovala výborná atmosféra, ľudia hnali svoj tím dopredu. Ba čo viac, videla som aj zápas v ženskom vodnom póle medzi domácou Brazíliou a Austráliou, ktorý sa skončil v neprospech Brazílie 4:11.

dscn2874

–        Navštívili ste Slovenský dom, s kým ste sa tam stretli?

Slovenský dom som navštívila, ochutnala som aj bryndzové halušky a musím povedať, že boli vskutku fantastické. V podstate Slovenský dom bol len malý priestor, kde dolnú časť tvorila reštaurácia a hore na poschodí sa nachádzal VIP salón. V tom čase  som tam práve videla prezidenta SOV Františka Chmelára.

–        Stretli ste sa aj s ďalšími dobrovoľníkmi zo Slovenska?

Bohužiaľ, so slovenskými dobrovoľníkmi som sa nestretla. S jednou dobrovoľníčkou som si písala, dokonca sme sa mali aj stretnúť, ale potom jej do toho niečo prišlo.

–        Ubytovanie ste si zabezpečovali aj hradili sami, bolo si ťažké nájsť vhodné ubytovanie? Aké bolo,  sú rozdiely v porovnaní s našou kultúrou?

Prvý mesiac som si ubytovanie našla cez stránku airbnb a spoznala som úžasného človeka, ktorý nebol len ubytovateľ, ale stal sa aj mojím kamarátom. Neskôr Organizačný výbor Rio 2016 zriadil stránku, kde ponúkali ubytovanie iní dobrovoľníci žijúci v Riu alebo aj občania Ria, a tak sa mi podarilo nájsť ubytovanie na august, keď som bývala len 10 minút pešo od môjho pracoviska.  Rio je mesto kontrastov, na jednej strane vidíte rozsiahle chudobné štvrte, tzv. favely a na druhej strane sú to bohatšie štvrte pre ľudí s vyšším príjmom. V obidvoch prípadoch som bývala v tzv. kondomíniu (čo je niečo ako rad činžiakov s vlastnou bezpečnostnou bránou a strážnikom).

Na čo si bolo potrebné zvyknúť je záchod, do ktorého nesmiete hádzať toaletný papier. Ten treba po použití vyhodiť do odpadkového koša. Pre mňa ako Európanku to bol spočiatku šok, ale navykla som si.

–        Do Ria ste prišli  3.  júla.  Z dvoch mesiacov ste jeden mali na svoje  aktivity, záujmy. Ako ste ten čas využili, s kým ste sa kamarátili, čo ste navštívili?

Na svoju pozíciu som nastúpila 19. júla, takže som mala ešte dva týždne na aklimatizovanie sa v novom prostredí. V tomto období som navštívila vyhliadkovú atrakciu Pedra do Telégrafo, kam ma vzal môj ubytovateľ Renan. V podstate som bola sama len jeden týždeň, lebo neskôr sa ku mne pripojila aj kamarátka z Českej republiky, s ktorou som bývala. Prv, než som začala pracovať som navštívila svojich budúcich kolegov v MPC a hneď som vedela, že medzi nich zapadnem. Okrem toho som si musela ísť vyzdvihnúť uniformu a akreditáciu, takže čas mi utiekol veľmi rýchlo.

–        Mali Brazílčania olympiádu dobre pripravenú?

Keď som druhý týždeň svojho pobytu prechádzala popri Olympijskom parku, tak som s hrôzou v očiach pozerala na miestami nedostavané budovy, resp. všade na chodníkoch bol neporiadok a špina, ale nakoniec Brazílčania všetko zvládli na poslednú chvíľu a olympiáda, aspoň podľa môjho názoru, prebehla bez väčších problémov.

–        Ktoré z navštívených miest bolo top, ktoré na Vás najviac zapôsobilo?

Samozrejme socha Krista Spasiteľa bude pre mňa top zážitkom. Ale fascinujúci výhľad bol aj z Cukrovej homole (Pão de Açúcar), kde som si vychutnala západ slnka. Ak by som porovnala tieto dva výhľady, tak z Cukrovej homole bol pravdepodobne krajší, lebo bol rozsiahlejší.

–        Aká je Brazília, pre nás je to úplná exotika. Je naozaj taká farebná? Akí sú ľudia?  Čo Vás najviac zaujalo na krajine, prípadne Riu?

Môžem potvrdiť, že áno, je tu zastúpené veľmi pestré etnické zloženie od černochov až po aziatov. Dokonca sa mi stalo, že si ľudia mysleli, že som Brazílčanka a začali so mnou komunikovať portugalsky. Ľudia sú pohostinní, milí, keď som išla po ulici v uniforme, usmiali sa na mňa alebo ma pozdravili.

–        Rio má 12 miliónov obyvateľov, akú časť z neho ste  prešli, alebo máte motiváciu ísť do Ria ešte raz?

Rio je naozaj rozsiahle mesto, kamarátka žijúca v Riu mi povedala, že niektoré časti v živote nenavštívila. Ja som najviac spoznala časť Barra da Tijuca, kde sa nachádzal Olympijský park, keďže som bývala v blízkosti. Keď som si išla vyzdvihnúť akreditáciu a uniformu, tak som spoznala centrum, kde bolo prakticky neustále na uliciach cítiť zápach moču. Ako som spomínala vyššie, bola som na vyhľadávanom turistickom mieste Pedra do Telégrafo. Samozrejme, nevynechala som ani slávnu pláž Copacabana či Ipanema, navštívila som štvrť Lapa, kde sa nachádzajú farebné schody (Escadaria Selarón). Dokonca som bola vo favele Vidigal. Vôbec  som neprešla všetky miesta a preto by som sa určite do Ria ešte niekedy v budúcnosti vrátila.

–        Ako na Vás zapôsobila gastronómia, aké nápoje ste si vychutnávali?

Brazílskym národným jedlom je feijoada – bravčové mäso so zeleninou, fazuľou, klobásami a opraženou maniokovou múkou. Každý deň si bolo možné dopriať feijoadu v jedálni, kde som sa stravovala, ale ja som ju prvýkrát vyskúšala vo Vidigale. Pokiaľ ide o nápoje, typickým brazílskym nápojom je caipirinha, čiže alkohol s limetkou, trstinovým cukrom a množstvom ľadu. Existujú dva druhy caipirinhe, buď s vodkou (caipivodka) alebo silnejšia s cachaçou (podobná chuť ako whisky). Najlepším nápojom na osvieženie je jednoznačne kokosová voda, ktorá sa vôbec nedá porovnať s kokosovou vodou kúpenou u nás v obchodoch.

–        V Riu ste mali na starosti dopravu pre novinárov na športoviská. Aká bola reálna doprava v Riu, v našom ponímaní MHD, máme sa od Brazílčanov čo učiť?

O verejnej doprave v Riu by sa dalo veľmi dlho rozprávať. V Riu neexistuje žiadny autobusový poriadok, čo sa týka MHD, na zastávkach nie sú označené čísla, podľa ktorých by človek vedel, aký autobus tam zastaví. Ak chcem nastúpiť na autobus, musím zdvihnúť ruku a zamávať vodičovi, aby zastavil, lebo inak by pokračoval ďalej v ceste. Niekedy sa stalo, že vôbec nezastavil. Vystupuje sa na znamenie, buď stlačením gombíka (ako u nás) alebo potiahnutím špagátu, ktorý sa vinie nad hlavami cestujúcich. V niektorých prípadoch človek zistil, že miesto, kde stojí viac ľudí spolu, je autobusová zastávka.

Okrem MHD funguje aj metro, vlaky a vysokorýchlostné autobusy BRT (Bus Rapid Transport), ktoré premávajú v stavebne oddelených jazdných pruhoch, vďaka tomu sú oveľa rýchlejšie, ako ostatné cestné dopravné prostriedky. Veľmi populárny je aj uber, čo je miestami lacnejšia forma ako obyčajné taxi.

–        Získal si Vás životný štýl  a rytmus Brazílie, bolo by to miesto pre život?

Pre mňa, ako Slovenku si bolo potrebné zvyknúť na fakt, že Brazílčania majú na všetko čas, prísť neskoro do práce alebo na stretnutie je pre nich normálna vec. V porovnaní so Slovenskom nie je zvykom variť, kupujú si hotové jedlá alebo zájdu do „mekáča“, čo sa však výrazným spôsobom odzrkadľuje na ich postavách.

Kto má rád pláže a more, tak Rio je určite ideálnym miestom pre život, pretože predstava, že po celom dni v práci si môžete ísť oddýchnuť na pláž, je veľmi lákavá. V tesnej blízkosti sa striedajú krásne piesočné pláže, majestátne hory či moderné mrakodrapy.

–        Brazílčania či iní ľudia, s ktorými ste sa tam stretli, vedeli o Slovensku, aké boli ich reakcie?

Musím povedať, že väčšina Brazílčanov, s ktorými som sa rozprávala vedeli, kde sa Slovensko nachádza alebo si mysleli, že je to Československo, ale takých bolo menej. Dokonca kolega v mojom tíme navštívil Bratislavu pred 2 rokmi a hostiteľka, u ktorej som bývala, bola taktiež v Bratislave.

–        Dlho  pred olympiádou, menej už počas nej, sa spomínal vírus ZIKA, zvažovali ste svoju účasť v Brazílii, videli ste nejaké konkrétne opatrenia?

Obavy z vírusu ZIKA som nemala, pretože predstavuje potenciálne riziko pre ženy, ktoré sa chystajú otehotnieť alebo pre ženy v prvom trimestri. Ak by som sa ZIKOU náhodou nakazila, tak by som asi vôbec nemala ani tušenie. Aspoň raz do týždňa prechádzalo obytnými štvrťami postrekovacie auto, v čase olympiády aj častejšie.

–        Čo na Vás v Brazílii najviac zapôsobilo, prezradíte top zážitok?

V Brazílii najviac na mňa zapôsobilo náhodné stretnutie s osobou, v ktorej som našla super kamarátku a jej maminka bola stelesnením milosti a láskavosti. Keď sme sa lúčili, tak mi povedala, že som bola pre ňu ako druhá dcéra.

–        Cesta do Brazílie sa začala túžbou byť pri soche Krista nad Riom. Podarilo sa,  aký je odtiaľ výhľad?

Výhľad z vrchu Corcovado je neskutočný. Mala som šťastie, že počasie bolo v ten deň prekrásne, takže Rio de Janeiro mi ležalo doslova pri nohách.

–        Na dvojmesačný pobyt v Brazílii  ste vynaložili isté finančné prostriedky.  Stál pobyt v druhom najväčšom meste Brazílie za to?

Jednoznačne, áno. Neľutujem svoje rozhodnutie, že som sa sama rozhodla vycestovať do krajiny akou je Brazília. Zážitky, ktoré mám z Ria mi zostanú v pamäti do konca života a pre mňa to bola skúsenosť na nezaplatenie.

Viera Barošková, senica.sk

 

Zanechať odpoveď

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.Vyžadované polia sú označené *

*

Prejsť hore