Domov / články / ROZHOVOR / TALENT ZO ZÁHORIA: Milica Barkóci – Inšpirovať deti a robiť ich svet lepším

TALENT ZO ZÁHORIA: Milica Barkóci – Inšpirovať deti a robiť ich svet lepším

Dostať dnes mladých učiteľov do školstva môže byť problém. Náročnosť povolania spolu s platmi, ktoré zaostávajú za mzdovým ohodnotením učiteľov vo vyspelých európskych krajinách spôsobuje, že mladí pedagógovia sa jednoducho do školstva nehrnú. O to viac poteší, ak sa objaví šikovná a nadšená učiteľka či učiteľ, pre ktorého vzdelávanie detí nie je povolaním, ale poslaním. Presne takou učiteľkou je aj Milica Barkóciová z Kútov, ktorá v súčasnosti žije v Brodskom. Jej druhou rodinou sa stala Základná umelecká škola v Kútoch, kde sa v tanečnom a literárno-dramatickom odbore venuje talentovaným deťom.

Ísť do práce pre Milicu znamená tešiť sa. Každý deň v škole je totiž iný, každý deň prináša nové zážitky aj skúsenosti. Navyše, práca s deťmi je nesmierne obohacujúca, učiteľ má od svojich žiakov okamžitú spätnú reakciu a to, čo im odovzdá, mu oni dokážu stonásobne vrátiť. Vydarené vystúpenie, úspech na súťaži, prebudený záujem o umenie či dokonca motivácia k ďalšiemu štúdiu – to sú okamihy, pre ktoré sa to všetko oplatí. No nad tým všetkým je ešte čosi viac, a tým sú celoživotné priateľstvá. 32-ročná absolventka muzikálového gymnázia v Bratislave, 5. a 6. ročníka konzervatória a pedagogického štúdia tvrdí, že svoju prácu by nevymenila za žiadnu inú na svete.

13754587_10206815922661740_8212940616032531876_n

Prezraď, ťahalo ťa to už od detstva k umeniu, alebo to prišlo až neskôr?

Už keď som bola dieťa, spev a tanec ma stále sprevádzali. Nehanbila som sa a každej návšteve som poctivo predvádzala svoje tančeky a spievala nekonečné pesničky, ktoré mali minimálne šesť sloh. Rada som sa predvádzala a bola som taká malá „herečka“. Formovali ma moji rodičia, ktorí mali tanečnú skupinu Pegas. Dnes mám skupinu Pegas ja a som hrdá, že som prebrala štafetu.

Takže v tvojom prípade bolo asi jasné, kam budeš smerovať…

Už po základnej škole som vedela, že chcem ísť na umeleckú školu, no priznám sa, bála som sa. Jedného dňa ma na Alkanu – muzikálové gymnázium, upozornila moja skvelá sestra Inka. Vlastne mi povedala, že je to škola vyslovene pre mňa, a mala pravdu. Som jej za to veľmi vďačná, pretože som tam stretla svoju druhú rodinu, svojich spolužiakov a kamarátov.

Po absolvovaní Alkany si nezakotvila v muzikáloch, ale ako učiteľka v Základnej umeleckej škole v Kútoch. Ako k tomu došlo?

Moja sestra učila na ZUŠ v Kútoch tanečnú a odchádzala do Anglicka. Ponúkla mi, či by som nechcela učiť. Priznám sa, že mi také niečo predtým vôbec nenapadlo. No skúsila som to s tým, že to bude len na rok a za ten čas sa rozhodnem, čo ďalej. Nakoniec som tu už štrnásť rokov, a je neuveriteľné, ako to ubehlo a koľko detí mi vyrástlo pred očami. Z mojich žiakov sa stali moji kamaráti, a ja som za to veľmi vďačná, to je moja životná výhra, že som vďaka tejto práci našla priateľov na celý život. Toto mi žiadna tanečná súťaž nenahradí…

Na ZUŠ-ke učíš v tanečnom aj literárno-dramatickom odbore. K čomu máš bližšie, k tancu, alebo k herectvu?

Počas školských čias som nikdy nebola tanečnica, skôr som inklinovala k spevu a k herectvu, ale človek mieni, a Pán Boh mení… A zo mňa sa nakoniec stala aj učiteľka tanca. Ako dieťa som si veľmi želala, aby v Kútoch bol dramatický odbor, preniknúť do hereckého umenia pod vedením učiteľa by bolo pre mňa veľmi lákavé. Stále opakujem deťom, že je skvelé, akú majú teraz možnosť, hoci žijú na dedine. Lebo Kúty sú dedina, aj keď veľká, a prakticky žiadna okolitá obec takéto možnosti nemá. Na herectvo mi väčšinou chodia deti, ktoré aj tancujú. Je to vidieť potom aj na ich prejave, pretože „tanečný výraz“ je veľmi dôležitý. Mávame vystúpenia, kedy napíšem scenár, a všetci herci aj tanečníci sa môžu predviesť. Na koncerte vystupuje okolo 150 detí, a ja som vždy veľmi hrdá. Vyžaduje si to veľa námahy a síl, ale stojí to za to. Nikdy by som neverila, že stretnem toľko krásnych detských duší a talentov…

13330922_1029936457082499_4372443379381179663_n

Dnešná doba ponúka deťom množstvo rôznych lákadiel, kde často stačí len ich pasívna účasť. Nemáte núdzu o žiakov, keď v oboch odboroch sa vyžaduje aj snaha a aktivita?

Na herectvo chodí každý rok okolo 30 detí a na tanec približne 130 žiakov, takže núdzu o deti naozaj nemáme. Väčšinou ide o deti, ktoré sú extrovertné, chcú sa ukázať. No prichádzajú aj deti, ktoré sa hanbia, a postupne u nás získavajú sebavedomie. Na podnet mojich kamarátov Filipa Húšťavu a Richarda Dršku sme tiež založili detský folklórny súbor Kúcanek, ktorý navštevuje 30 detí, takže v Kútoch jednoducho o hudbu, tanec i divadlo je záujem, a dúfam, že to tak zostane aj naďalej. Čo sa týka novodobých lákadiel, k tým patrí najmä počítač. Určite to veľmi dobre pozná každý rodič. No stále je veľa detí, ktoré bav tancovať, spievať a hrať, a tie nemusíme nijako zvlášť motivovať, pretože tie jednoducho chcú. Často chodievame na súťaže, ale ja nechcem, aby toto bola tá hlavná motivácia. To je len také plus navyše, a ak sa zadarí, tak aj s čerešničkou na torte. Chcem, aby deti motivovalo najmä to, že niečo pre seba robia, niečo nové sa učia, sú v skvelom kolektíve, kde sa veľa nasmejeme, porozprávame, poradíme si. Keď sme slávili desiate výročie tanečnej skupiny Pegas, moji žiaci, bývalí aj súčasní, pre mňa pripravili prekvapenia a napísali mi toľko krásnych slov, že práve vtedy som si najviac uvedomila, čo pre mňa deti znamenajú a čo znamenám ja pre ne…

Máš aj nejaké konkrétne plány, ktoré sa týkajú tvojej profesie?

Moje plány sú jednoduché – inšpirovať deti a robiť ich svet lepším. Snáď sa mi to aspoň trocha darí…

zdroj: Záhorák

Zanechať odpoveď

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.Vyžadované polia sú označené *

*

Prejsť hore