Predseda Národnej rady vyhlásil spojené voľby do orgánov samosprávy obcí a vyšších územných celkov na sobotu 24. októbra 2026. S kampaňou prichádza aj to, čo k nej patrí: príspevky, komentáre, screenshoty a obvinenia. Časť z nich skončí pred súdom — a rozsudkov, z ktorých sa dá vyčítať, kde približne vedie hranica, je dosť.
Najprv jedna vec: fakt alebo názor?
Toto je rozdiel, na ktorom stojí všetko ostatné. Súdy najprv triedia, či je sporný výrok skutkové tvrdenie (dá sa overiť, či je pravdivé) alebo hodnotiaci úsudok (subjektívny názor, ktorý sa dokazovať nedá).
Najvyšší súd SR to v uznesení sp. zn. 9Cdo/7/2024 z marca 2025 zhrnul tak, že hodnotiaci úsudok „vyjadruje subjektívny názor… preto ho nemožno dokazovať, je však potrebné u neho skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či jeho základnou, primárnou motiváciou nie je zneváženie či škandalizácia dotknutej osoby“. Súd pritom odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012.
Praktický dôsledok: „myslím si, že primátor to zvláda zle“ je názor. „Primátor kradol“ je fakt. V občianskoprávnom spore o ochranu osobnosti spravidla nesie dôkazné bremeno o pravdivosti skutkového obvinenia ten, kto ho vyslovil. Hodnotiaci úsudok sa ako pravdivý nedokazuje, musí však mať dostatočný skutkový základ. Krajský súd v Bratislave to v rozsudku sp. zn. 14Co/54/2024 z marca 2025 povedal takto: chránený je „len hodnotiaci úsudok, nie tvrdenia faktov, ktoré v miere, v ktorej slúžili za základ kritiky, musí naopak dôkazne preukazovať samotný kritik“. V trestnom konaní je to inak — tam vinu dokazuje štát.
Rebríček: kto musí zniesť najviac
V tom istom bratislavskom spore súdy prehľadne popísali, ako sa ľudia delia. Krajský súd doplnil, že základné delenie je na osoby verejné a osoby súkromné — teda „radových občanov, ktorí nezastávajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú spoločenskú rolu“. Verejné osoby sa ďalej delia na verejne činné (sem patria „politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách, sudcovia…, štátni úradníci“) a verejne známe.
A potom je tu ten rebríček. Okresný súd, ktorého závery krajský súd potvrdil, ho zhrnul takto: „ESĽP svojimi rozhodnutiami vytvoril akýsi rebríček verejne činných osôb podľa miery prípustnej kritiky, pričom na vrchole tohto rebríčka stoja členovia vlády (Castells v. Španielsko), nasledovaní radovými politikmi bez ohľadu na to, či pôsobia celoštátne (Lingens v. Rakúsko) alebo lokálne-komunálne (Kwiecien v. Poľsko), či iba ako kandidáti na politickú funkciu.“
Kľúčové slovo je „iba ako kandidáti“. Kandidát na starostu či poslanca je na rebríčku prakticky rovnako vysoko ako zvolený politik. Súd v citovanom spore o žalobcovi — komunálnom politikovi a neúspešnom kandidátovi na starostu — napísal, že „hranica kritiky, ktorú musí zniesť, je podstatne širšia, resp. najširšia“.
V odôvodnení krajského súdu zaznelo aj toto: „Pri verejne činnej osobe platí vyššia miera tolerancie aj pri nepresných a nepravdivých výrokoch.“ Vetu však treba čítať v kontexte celého rozsudku. V tom istom konaní totiž súdy zistili, že sporné skutkové tvrdenia boli pravdivé a hodnotiace úsudky mali dostatočný skutkový základ. Nejde teda o povolenie šíriť o politikoch vymyslené fakty — verejne činná osoba musí zniesť väčšiu mieru nepresnosti, zveličenia a tvrdého hodnotenia, nie závažné nepravdivé obvinenie bez podkladu.
Ako to dopadlo? Politik žiadal 10 000 eur nemajetkovej ujmy za obsah webstránky, ktorú o ňom pred voľbami spustili miestni obyvatelia. Nedostal nič — žaloba bola zamietnutá a krajský súd rozsudok potvrdil.
Bonus pre kritikov: podľa toho istého rozsudku sa kritika nemaže tým, že politik prestane byť aktívny. „To, že politik istú dobu nevykonáva svoju politickú činnosť aktívne, neznamená, že mu vzniká nárok na to, aby sa kritika voči nemu vyjadrená v časoch jeho aktívnej politickej činnosti odstránila.“
Kde končí aj kandidátova povinnosť trpieť
1. Musí to súvisieť s jeho verejnou činnosťou. Krajský súd v Trnave v uznesení sp. zn. 21Co/7/2024 z januára 2025 formuloval podmienku takto: skutočnosti o verejných osobách „môžu byť považované za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.“ Informácie o rodine, zdraví či partnerskom živote preto spravidla patria do súkromia.
2. Motív má váhu. Ten istý súd: „Pre zváženie legitímnosti zásahu je dôležité skúmať motív toho, kto informáciu zverejňuje, pričom legitimitu zverejnenej informácie vylučuje, ak motívom bolo poškodiť druhú osobu.“ Súd pritom skúma, či prejav smeroval k vecnej kritike, alebo predovšetkým k urážaniu a zosmiešneniu — a posudzuje to spolu s obsahom, kontextom, skutkovým základom, formou, postavením oboch strán a intenzitou zásahu.
3. Klamstvo nechráni ani verejný záujem. Toto je asi najdôležitejší rozsudok pre celú tému. V rozsudku sp. zn. 4Cdo/151/2023 z novembra 2024 riešil Najvyšší súd SR spor, v ktorom všetko hovorilo v prospech slobody prejavu: texty písali novinári, na vysoko sledovaných internetových portáloch, o verejnej funkcionárke, v rámci celospoločenskej kauzy o nehospodárnom nakladaní s verejnými peniazmi.
A predsa vyhrala ona. Dôvod bol jediný: tvrdenia neboli pravdivé. Odvolací súd, ktorého závery Najvyšší súd potvrdil, to napísal jednou vetou: „sloboda prejavu, ktorá je založená na nepravdivom alebo neúplnom informovaní a na skresľovaní, nemôže požívať právnu ochranu“. Žiadala 50 000 eur, právoplatne dostala 5 000.
Že sa dá prehrať aj z opačnej strany, ukazuje trnavský spor. Lekár a autor kníh o výžive žaloval vtedajšieho predsedu vlády za to, že ho verejne označil za „blázna“ a šíriteľa „bludov“; žiadal 1 200 000 eur a súd prvej inštancie mu priznal 20 000. Krajský súd rozsudok zrušil — okrem iného preto, že prvostupňový súd vôbec neposúdil, či išlo o fakty alebo o názory, a otázku pravdivosti považoval za nepodstatnú. Bez toho podľa krajského súdu nemožno o zásahu rozhodnúť. Vec sa vrátila na začiatok.
A čo človek, ktorý len komentuje a nekandiduje?
Tu sa optika otáča. Samotné komentovanie z človeka politika nerobí. Miera jeho ochrany však závisí aj od toho, nakoľko sa sám verejne zapojil do konkrétnej témy. Podľa delenia, ktoré použil trnavský krajský súd, existujú „absolútne osoby verejného záujmu“ (tie sú v centre pozornosti pre svoje verejné funkcie) a „relatívne osoby verejného záujmu“, ktoré sú „len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na krátky čas spojení s určitou udalosťou verejného záujmu“. Aktívny diskutér sa teda v konkrétnom kontexte môže prechodne dostať do druhej kategórie — a tému, ktorú sám otvoril, potom musí zniesť rozobratú.
Nemení to však východisko: bežný občan, ktorý napíše pár komentárov k rozpočtu mesta, nie je politik a jeho ochrana ostáva bližšie k súkromnej osobe.
Zaujímavý detail z bratislavského rozsudku: váha kritiky závisí aj od toho, kto ju vyslovil. Súd tam konštatoval, že „pokiaľ by tieto informácie zverejňoval iný politik, kandidát na funkciu starostu alebo aj novinár, u ktorých možno predpokladať širšiu znalosť relevantných informácií, je nepochybné, že ich vyjadrenia budú mať oveľa väčší potenciál zasiahnuť do práv dotknutej osoby, než pokiaľ ho vyslovila osoba, u ktorej je zjavné, že je to iba jej subjektívny názor“. Verejnosť skrátka pripisuje väčšiu váhu tomu, kto má byť informovaný — a to isté slovo tak má väčší zásahový potenciál.
Anonymita sama osebe neposkytuje širšiu ochranu
Krajský súd v Trenčíne riešil v rozsudku sp. zn. 19Co/35/2012 diskusiu pod článkami o prevode majetku mesta, v ktorej prispievatelia opakovane označovali konkrétneho človeka za zlodeja. Súd si všimol, čo to spravilo mimo internetu — jeho dcéra dostávala otázky na pracovných rokovaniach, druhá na doktorandskom seminári, a učiteľka sa ho spýtala priamo: „pán J., ukradli ste pozemky?“
K povahe príspevkov súd uviedol, že „hoci autori týchto diskusných príspevkov vo svojich hodnotiacich úsudkoch vyjadrujú svoje subjektívne názory…, je ich hlavným cieľom zneuctenie a poníženie osoby navrhovateľa“. A k anonymite dodal, že keď „zásah spôsobila osoba vystupujúca v anonymite, autorom zásahu je anonymný diskutujúci, miera ochrany slobody prejavu v takom prípade má byť prísnejšia“.
Dôležitý kontext, ktorý sa z citátu ľahko stratí: žalovaný nebol autor komentárov, ale registrátor a prevádzkovateľ webstránky, ktorý ich tam nechal. Anonymní pisatelia v tom spore identifikovaní neboli. Okresný súd uložil prevádzkovateľovi odstránenie výrazov, ospravedlnenie aj 5 000 eur — krajský súd však potvrdil len povinnosť výrazy odstrániť a vo zvyšku žalobu zamietol. Z rozsudku teda neplynie, že za anonymný komentár automaticky niekto zaplatí.
Plošný zákaz kritiky neobstojí
Opačný extrém tiež neprejde. Občianske združenie a jeho predsedníčka sa neodkladným opatrením domáhali, aby súd zakázal jednému facebookovému kritikovi „akúkoľvek formu“ šírenia negatívnych informácií o nich a nariadil zmazať všetky jeho komentáre. Okresný súd Rožňava návrh v konaní sp. zn. 9C/9/2023 zamietol.
Šlo o konanie o neodkladnom opatrení, nie o konečné rozhodnutie o pravdivosti príspevkov. Na návrhu prekážalo viacero vecí naraz: neosvedčená potreba okamžitého zásahu (kritik už mesiace nič nezverejnil), petit formulovaný tak široko, že bol nevykonateľný, a spor o to, či bola aktívne legitimovaná aj predsedníčka ako fyzická osoba. Krajský súd v Košiciach predtým upozornil, že súd musí posúdiť, či taký návrh „nepredstavuje neprimeraný zásah presahujúci hranice dané slobodou prejavu žalovaného“. Zákaz teda musí byť určitý, primeraný a podložený osvedčenou naliehavosťou.
Krajský súd v Trnave to doplnil odkazom na českú judikatúru: „aj preháňanie a nadsádzka, hoci by boli tvrdé, nerobia samy o sebe prejav nedovoleným“. Za hranicu sa dostane až „paušálna kritika“, ktorej „celkom chýba vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne zdôvodnenie“.
Čo si z toho odniesť pred 24. októbrom
- Kandidát znesie ostrý, nespravodlivý aj zveličený názor na to, ako robí alebo ako by robil svoju prácu. Aj nepresný — nie však vymyslené obvinenie.
- Fakty sa dokazujú. V spore o ochranu osobnosti to spravidla robí ten, kto obvinenie vyslovil.
- Súkromie ostáva chránené. Rodina, zdravie či partnerský život sa dajú zverejniť len výnimočne, ak majú priamu väzbu na verejnú funkciu.
- Bežný diskutér nie je politik — ale témou, do ktorej sa sám verejne pustí, si mieru pozornosti čiastočne určuje.
- Anonymita nie je výhoda. Súd ju označil za dôvod na prísnejší pohľad na slobodu prejavu.
- Motív sa skúma — spolu s obsahom, kontextom a intenzitou, nie sám osebe.
Čo hrozí konkrétne: podľa § 13 Občianskeho zákonníka ospravedlnenie, odstránenie príspevku a — ak bola dôstojnosť znížená v značnej miere — náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. V citovaných sporoch sa žiadalo od 5 000 do 1 200 000 eur a výsledky siahali od úplného zamietnutia cez právoplatne priznaných 5 000 eur až po 20 000 eur priznaných na prvom stupni, ktoré však odvolací súd zrušil.
Pri závažnom nepravdivom skutkovom údaji môže prichádzať do úvahy aj trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona. Nie každý nepravdivý komentár ním je: údaj musí byť nepravdivý, musí byť spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť človeka u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní či podnikaní, narušiť rodinné vzťahy alebo mu spôsobiť inú vážnu ujmu — a páchateľ musí konať úmyselne. Základná sadzba je do dvoch rokov; ak je čin spáchaný verejne, kam zákon zaraďuje aj použitie počítačovej siete, je to jeden až päť rokov.
Text je prehľadom zverejnenej judikatúry, nie právnym poradenstvom. Mená účastníkov sú v rozsudkoch anonymizované, preto ich neuvádzame. Rozhodnutia sú dostupné v registri súdnych rozhodnutí pod uvedenými spisovými značkami.
