Šach ho naučil dedo, keď mal štyri roky. Dnes Skaličan Milan Roman vedie Slovenský šachový zväz, od septembra rozhoduje o šachu v šiestich krajinách ako prezident zóny FIDE a do Skalice vozí svetové hviezdy. Pýtali sme sa ho na veci, o ktorých sa na tlačovkách nehovorí.
Kto vás naučil hrať šach?
Dedo, keď som mal štyri roky. Hovoril, že ak budem vedieť šach a mariáš, nestratím sa. Potom so mnou hrával o korunu za partiu. Prehrával som asi 11:0, kým som ho prvý raz porazil. Odvtedy sme už o peniaze nehrali.
Akú najkurióznejšiu situáciu ste pri organizovaní turnajov zažili?
Tých je neúrekom. V zahraničí robí podobný turnaj tím dvadsiatich profesionálov za desaťnásobok peňazí, my staviame na kolegoch z klubu a dobrovoľníkoch. Raz sa niekto o štvrtej ráno rozhodol ísť kúpať, zaspal vo vani a vytopil pol hotela. To bol ranný telefonát. Inokedy prišli v noci Angličania a na ubytovaní ich nikto nečakal. A veľmajster z Islandu mal do ďalšieho turnaja tri dni, tak prespával u nás doma.
A tréner s deťmi býval na búde vo vinohradoch, kde bolo desať postelí a ich jedenásť. Priniesol som mu z domu nafukovaciu posteľ. Bola prasknutá, ale to mi povedal až v posledný deň. Dovtedy ju dvakrát za noc nafukoval, lebo spal na nej on.
Ktorý príbeh vám z turnajov utkvel najviac?
Počas druhého ročníka mi napísal otec vtedy štrnásťročného, veľmi talentovaného chlapca z Indie, či by sme im vedeli pomôcť s ubytovaním. Hráča z Indie sme tu ešte nemali, tak sme im ho dali na naše náklady. Chlapec v turnaji plnom veľmajstrov zvíťazil a Skalica ho očarila. O pár mesiacov bol veľmajstrom, vyhral turnaje v Maďarsku, Slovinsku či Nemecku a neskôr aj prestížny Tata Steel Challengers v Holandsku. Keď som mu tento rok napísal, veľmi som neveril, že príde. Odpísal okamžite, že rád. Volá sa Leon Luke Mendonca a je pre mňa dôkazom, že sa oplatí byť k ľuďom slušný. Niekedy vám to život vráti.
Čo má z turnajov Skaličan, ktorý šach nehrá?
Prví to vidia ubytovatelia, reštaurácie, kaviarne a obchody. Predstavte si, že tu 250 až 300 ľudí desať dní žije. Chodia na kávy, obedy, večere, na pivo, kúpia si trdelník, víno, idú na Baťov kanál, na hokej, na futbal. Míňajú tu peniaze, ktoré by sa do Skalice inak nikdy nedostali. Partie sa navyše prenášajú do celého sveta a meno Skalica sa skloňuje tam, kam by sa inak nedostalo.
Ste rodený Skaličan. Čo vám tu chýba?
Kedysi sa hovorilo, že Skaličanom sa staneš, až keď tu žiješ aspoň päťdesiat rokov. A aj tak ti domáci pripomenú, že nie si pravý Skaličan. Na slovenské pomery si tu žijeme výborne, len si to možno neuvedomujeme. O celej krajine to povedať nemôžem, vidím, ako za svetom zaostávame, a pritom šikovných ľudí máme. Každý nech si sám odpovie, prečo odchádzajú.
V Skalici mi chýba viac života v uliciach. Vidím krajiny, kde ľudia len tak sedia pri káve a stretávajú sa. Aj preto ťahám akcie do Skalice. Inak je tu živo akurát na jarmok a pred voľbami. Chcel by som, aby bola Skalica opäť mestom, kde to žije.
Ako vaše cestovanie znáša rodina?
Mimo domu som viac ako štyri mesiace v roku, ale so ženou, učiteľkou, sme si našli rytmus, ktorý nám vyhovuje. Šach hrali všetky tri deti. Jedna dcéra brala medaily na majstrovstvách Slovenska, druhá sa stala v sedemnástich najmladšou medzinárodnou rozhodkyňou na svete a dnes rozhoduje majstrovstvá sveta aj Európy. Žena šach nehrá, ale dovolenky sme vyberali podľa toho, kde deti hrali turnaje.
A čo robíte, keď nerobíte šach?
Venujem sa firmám, chodím na futbal aj na hokej, občas príde aj na víno a hokejbal si ešte seniorsky zahráme. Baví ma zlepšovať prostredie okolo nás. Pred pár rokmi som založil prvú knižnú búdku v Skalici na autobusovej stanici a starám sa o ňu. Teší ma, že sa knihy nielen berú, ale objavujú sa tam aj nové. Teraz so šachistami robíme pri klubovni stojan na bicykle aj pre verejnosť. No a už som zase pri šachu.
Milan Roman je členom občianskeho združenia, ktoré vydáva ProZáhorí, a portál v ňom vybudoval. Od začiatku roka ho navštívilo vyše 60-tisíc návštevníkov a mesačný počet zobrazení jeho príspevkov na Facebooku sa blíži k miliónu.
