Na návšteve u Čaka Norrisa alebo Na bicykli po Záhorí.

Nedávno bol slávnostne otvorený nový Cyklomost Slobody medzi Devínskou Novou Vsou a Schlosshofom, ľudovo nazývaný most Chucka Norrisa. História jeho názvu je všeobecne známa, ten ľudový vzišiel z hlasovania, ktoré inicioval BSK, no jeho výsledok akceptovaný nebol a bol vybratý iný názov. Tento most má veľký symbolický význam. Pre staršie ročníky symbolizuje práve tú slobodu – pád Železnej opony, pre nás, čo sme totalitu zažili len ako deti, však symbolizuje hlavne to, že občas naši volení predstavitelia predsa len spravia aj niečo pre ľudí – to sa dnes tak často nevidí.

Po týchto správach človeka napadne: tak tam sa treba ísť pozrieť. Zo Skalice je to hodne ďaleko, ale väčšinou po rovine, takže by sme to mohli zvládnuť. Na cestu sme si vybrali nedeľu 21. októbra. Štart o ôsmej sa nakoniec presunul na 8:15, tak to už chodí. Ráno bola hmla, no však snáď sa za hodinku rozpadne. Prichádzajúc k rieke Morave spolu s hustnúcou hmlou začínalo byť jasné, že tak skoro to nebude. Cesta po hrádzi okolo Moravy ubiehala rýchlo, pod chvíľou nás však zdržali závory, ktoré vedia poriadne rozladiť dobre naladeného cyklistu. Od Holíča nám chvíľu spoločnosť robil náhodný ranný cyklista, hmla sa zrážala na prilbách a kvapkala do očí.

Slnko sa začalo ukazovať až okolo obeda. V Záhorskej Vsi sme zišli z hrádze na oficiálny cyklochodník. Okrem cyklistov sme začali stretávať autá a miesto jám boli na ceste hrby, ktoré vytvorili korene starých stromov. Jeden z takých koreňov v kombinácii s pokročilou únavou spôsobil môj celkom solídny kotrmelec. No našťastie okrem odraného kolena a dlaní sa nič nestalo a pokračovali sme v ceste. O chvíľu sa medzi stromami nad riekou objavil nový most. Od Skalice sme prešli vyše 100 km.

Most je síce oficiálne cyklomostom, ale na cyklistu tu čaká (aspoň v slnečné nedeľné popoludnie) komplikovaná úloha. Na promenádu po moste sa vybrala snáď polovica Bratislavy a tiež ľudia z okolitých rakúskych obcí, takže cyklisti, ktorých bolo na moste sotva zopár desiatok, sa ohľaduplne vyhýbali stovkám (možno tisícke) chodcov.

Pofotili sme svoje dojmy, sily sme doplnili v bufete a vydali sme sa na spiatočnú cestu. Kvôli časovému sklzu sme zvolili životu nebezpečnú trasu po hlavnej ceste. Za Stupavou sa zatiahlo, až sa zdalo, že slnko tu vlastne celý deň nevyšlo.

Na cyklistický chodník sme prešli až keď sa začalo stmievať. Tu musím doporučiť cyklistom, ktorí sa vydávajú na dlhé cesty, aby si brali náhradné baterky do svetiel. Keď mi predné svetlo začalo signalizovať slabú batériu, dúfala som, že to už vydrží do Skalice. Márne. Keď sa potom bez varovania porúčalo aj zadné svetlo, musela som sa spoliehať na svetlá spolujazdca. Po tme človek precíti všetky jamy, ktoré za svetla obišiel bez toho, aby si to vôbec uvedomil. Zavreté rampy tiež zbadáte, až keď už ste tesne pri nich a ledva zabrzdíte. No šli sme dosť pomaly a opatrne, takže sme už bez problémov dorazili do Skalice. Na hodinkách pol deviatej a na tachometri 196 km. Tak toto je môj rekord v dĺžke trasy zrejme na dlhé roky.

Každopádne napriek únave, napriek tomu, že ma teraz bolí celý človek i napriek rozbitému kolenu (s Chuckom Norrisom sa biť neoplatí) neľutujem. Videli sme krásy jesennej prírody, lesov okolo Moravy, bunkre z čias vojny, spoluobčanov v očividnom strese rýchlo odchádzajúcich s plne naloženým autom z poľa a samozrejme nový most. Otestovali sme hranice našej výdrže (ja teda určite), získali sme ďalšiu skúsenosť a výborný zážitok.

Takže cyklistike zdar!

milka

PS: Chuck Norris precestoval celý svet na stacionárnom bicykli. V roku 2001 prešiel aj cez Cyklomost Slobody.

Share This Article