„Recesisti Dojčané“ spomínali na udalosti zo 17. 11. 1989

Jedno staré a dlhé roky nemenné príslovie nám káže, že opakovanie je matkou múdrosti. Opakovať, či pripomínať si môžeme hocičo. Jeden si opakuje vedomosti nabité v škole, iný si rád pustí starší film, aby sa uistil, že si ešte dej filmu správne pamätá. Tretí si sadne len tak doma za klavír, aby si prehral všetky durové či molové stupnice. Tiež si v podstate opakuje prstoklady, čo sa kedysi naučil. V obci Dojč partia nadšencov zoskupená pod názvom „Akčný výbor Dojč“ pristúpili k opakovaniu troška odlišným spôsobom a teda načreli do iného súdka, než ako je to bežné. V nedeľu 17.11.2013 zorganizovali a úsmevným spôsobom predviedli prítomným divákom tretí ročník recesie „Spomienka na udalosti zo 17.11.1989“ . Nemusím hádam pripomínať, čo sa v daný pamätný deň roku 1989 a dni nasledujúce dialo vo vtedajšej Československej socialistickej republike. „Recesisti Dojčané“ v spolupráci s hercami Záhoráckeho divadla doslova detailne predviedli názornú ukážku, ako to vtedy u nás vo väčšine miest vyzeralo. Akčné výbory VPN na tribúnach vyzývajúce národ a ľudí na odpor proti komunistickému nepriateľovi, proti nim hordy príslušníkov SNB majúcich vo svojich radoch príslušníkov Ľudových milícií. Manifestácie, vodné delá polievajúce ľadovou vodou manifestujúcich, kvílenie eSeNBáckych sirén, eŠTéBáci provokujúci v predných radoch protestujúcich … štrngot kľúčov … chýbal snáď len policajný fotograf, ktorý všetko vtedy v roku 1989 fotil zo striech budov OD Cieľ a hotelu Branč v Senici … tohto dnes nahradili v dobrom slove zmysle všadeprítomní novinári a fotografi, s obľubou prezývaní paparazzi . Nechýbala ani ona povestná pieseň „Ať mír zůstává dál s touto krajinou“ a divadelníci Záhorského divadla úspešne parodujúci povestné, no dnes už úsmevné výroky našich vtedajších /vlastne v roku 1989 ešte iba budúcich/ politikov. No a samotná recesistická akcia nebola len spomínaním na časy spred 24 rokov, lež aj citlivým poukázaním na momentálnu politickú kultúru Slovenska . V očiach prítomných divákov jednotlivé scény až príliš často evokovali podobnosť so súčasnými kauzami typu Gorila a im podobným, čo aj dávali súhlasne najavo potleskom a pritakávaním, či dokonca nespokojným „ofrflaním“ problému. Čo dodať ? Asi len toľko, že opakovanie je naozaj matkou múdrosti, a čím viacej si budeme opakovať naše ešte len nedávne dejiny, tým viac sa nám vryjú do pamäti, aby sme ich mohli predávať v tejto, zatiaľ ešte v neprikrášlenej podobe aj ďalším budúcim generáciám.

 

 

Text a foto : Marian Holenka – eMHart agency

Share This Article