Ahoj Domi. Boli by sme radi, keby sa na začiatok našim čitateľom predstavíš.
Ahojte. Volám sa Dominika Svatá, mám 25 rokov, pochádzam a taktiež aktuálne žijem v meste Senica. Minulý rok som doštudovala na vysokej škole v Trnave, odbor marketingová komunikácia a momentálne pracujem v jednej špedičnej firme. Som úplne jednoduché a obyčajné dievča, ktorého srdcovou záležitosťou je pečenie. Chcela by som sa tomu aj v budúcnosti venovať, tak dúfam, že osud so mnou nemá iné plány a umožní mi to.
Kedy si zistila, že pečenie je to, čomu sa chceš venovať? Kde a ako vznikla tá myšlienka?
Fu. No moje prvé pokusy o pečenie siahajú možno 8-9 rokov dozadu. Vtedy si pamätám, ako jediné, čo som vedela upiecť bola bábovka :D. Ale naozaj dobrá bábovka ! 😀 Doteraz si pamätám na svoju prvú upečenú tortu pre môjho bývalého priateľa. Bol to nejaký recept z internetu a bola tvarohová. Samozrejme zdobenie bolo úplne amatérske a „gýčové“. Pamätám si, ako som mu ju dala a on mi na to povedal, že nemá rád tvaroh ☹ :D. Asi preto je už bývalý (smiech). Potom neskôr ma k tomu priviedla moja kamarátka Lucka, ktorá piekla pre jednu kaviareň a ono to už potom nejako celé samo vznikalo. Zatvorila som sa v kuchyni, experimentovala, piekla a piekla a od vtedy tam stojím doteraz. Keď som zistila, že ľuďom v mojom okolí aj chutí čo upečiem, vedela som, že som na správnej ceste a to bol pre mňa aj taký hnací motor, prečo sa tomu venovať viac.
Ty však nepečieš len torty. Môžeš nám predstaviť všetky druhy tvojich dobrôt? Po ktorých z nich, je najväčší dopyt?
Áno, tortičky nie sú jediné, ktorým sa venujem. Okrem toho robievam koláčiky do CANDY BAR-ov ako napríklad: cheesecake-y (rôzneho druhu- ovocné, čokoládové, karamelové…), cupcake (muffinky) s rôznymi príchuťami, panna cotty, ovocné poháre, tiramisu a veľa veľa ďalšieho. K srdcu mi prirástol tiež jeden francúzsky dezert makrónky. Zbožňujem ich aj ja, a preto som nesmierne šťastná, že po roku nervačenia, milión vyhodených nepodarkov a zopár psychických zrútení, som sa ich konečne naučila piecť. Klasické a typické zákusky ako punčový či dobošov rez, veterníky či parížske rohlíčky u mňa nenájdete. Venujem sa skôr modernejším dezertom.
Kde momentálne vytváraš svoje cukrárske diela?
Momentálne je to doma u mojich rodičov. Bývame na rodinnom dome a mám tam spravenú svoju vlastnú kuchynku. Nie je príliš veľká, no zatiaľ postačujúca. I keď, už by sa zišlo aj niečo väčšie. Potrebovala by som viac odkladacieho priestoru na môj, ja hovorím organizovaný poriadok a moja mamina bordel.
Plánuješ si, možno aj v blízkej budúcnosti, otvoriť svoju vlastnú cukráreň?
Cukráreň asi nie. Skôr by som si chcela otvoriť svoju vlastnú výrobňu. Na nej sa už samozrejme pracuje, ale asi to ešte chvíľu potrvá. Bude samozrejme o niečo väčšia a lepšie vybavená. Ak pôjde všetko podľa plánu, myslím, že ešte tento rok to bude, ale nechcem to ešte zakríknuť. Je to ešte dlhá cesta, len teraz som si dorobila kurz, aby som získala niečo ako výučný list cukrárka a ešte ma čakajú živnostenské skúšky. V budúcnosti si cukrárničku otvoriť neplánujem, ale nikdy nehovor nikdy. Viem si však predstaviť mať niekedy v budúcnosti kaviarničku so sladkými dobrotami z mojej výrobničky. No uvidíme, ako život zamieša karty. Treba ísť krôčik po krôčiku za svojimi snami.
Upiecť niekoľko tort a zákuskov dá určite veľmi zabrať. Zvládaš to všetko sama alebo je niekto, kto ti pri pečení pomáha?
Áno, zaberie to veľmi veľa času. Minulý rok ani neviem ako som zvládla, pretože svadobná sezóna bola v plnom prúde a ja som nevedela, či mám skôr vypekať alebo sa učiť na štátnice. Na to obdobie asi už nikdy nezabudnem. Môj limit spánku bol maximálne 3-4 hodiny denne. Som rada, že to obdobie je už za mnou. Teraz je dôležité mať dobre zorganizovaný čas a každú minútu si plánujem. Takto stíham aj pečenie, stretávať sa s kamarátmi, chodiť cvičiť a samozrejme cestovať. Aby som všetko stíhala včas, hlavne počas svadobnej sezóny, chodila mi pomáhať moja veľmi dobrá kamarátka Monika. Pomáha mi hlavne s takými vecami ako je váženie surovín, strúhanie, miešanie, no proste veci, ktorými mi šetrí čas. Je šikovná, takže stačí ak jej ukážem jeden vzor, ako má nazdobiť koláčik a ostatné už zvládne aj sama. Je to veľká pomoc, pretože ja si zatiaľ môžem robiť iné veci. Samozrejme sú dni, kedy mi prísť pomôcť nemôže. Vtedy mi pomáha mamina, ale tá len umýva riad a robí po mne poriadky (smiech). Ale verte, že aj to je veľká pomoc.
Aké boli tie najnezvyčajnejšie požiadavky, s ktorými si sa stretla?
Je ťažké vybrať jedno. Každá požiadavka je svojim spôsobom špecifická. Niektorí ľudia majú také požiadavky, že je ťažké ich splniť, ale vždy sa snažíme nájsť nejaký kompromis a nechajú si poradiť, prípadne ja si idem po radu od strýčka google-a alebo pozerať návody na youtube. Nuž náš zákazník, náš pán. Ale každá jedna tortička je pre mňa výzvou, najmä tie poschodové.
Kde čerpáš inšpirácie na pečenie? Veľa cestuješ. Prinášaš si nejaké recepty aj z tvojich ciest?
Na internete je toho teraz veľmi veľa. Najčastejšie inšpiráciu hľadám na sociálnych sieťach ako Pinterest, Instagram, Youtube. Veľmi ma bavia ruské cukrárky, ktoré robia podľa mňa hotové majstrovské diela. Mojou zatiaľ najväčšou inšpiráciu je mesto Praha. To mesto milujem ! Býva tam moja ďalšia veľmi dobrá kamarátka Lucka, takže vždy keď za ňou prídem, povodí ma po všetkých možných kaviarničkách a tam ochutnávame koláčiky. Niektoré chute ma inšpirujú a hneď, ako sa vrátim, skúšam doma aj ja niečo podobné. Každá cesta do sveta ma niečím inšpiruje, či už si prinesiem nové chute alebo múzu v zdobení. Veľmi sa teším na návštevu Paríža. Myslím, že tam si prídem na svoje, dúfam, že to bude ešte tento rok.
Neplánuješ vydať svoju vlastnú knihu receptov?
Tak to v pláne zatiaľ určite nemám. Na to by som potrebovala oveľa viac času. Ale ako som už spomínala, nikdy nehovor nikdy. Možno niekedy na staré kolená (smiech). Ak raz vydám knihu, tak by to určite nebolo len o receptoch.
Čím si myslíš, že sa odlišuješ od iných?
Do každej svojej tortičky sa snažím dať svoj rukopis. Pečiem hlavne z kvalitných a domácich surovín. Verím, že každá cukrárka to robí hlavne s láskou a preto, lebo ich to baví. To sa odzrkadľuje v chuti či vo výzore koláčikov a tortičiek. Jediná surovina, s ktorou som sa zatiaľ neskamarátila je marcipán či fondán. Preto tortičky nerobím marcipánové, ani fondánové, ale sú skôr krémové a zdobené ovocím, makrónkami, kvetmi a čerstvým ovocím.
Domi, veľmi pekne Ti ďakujeme za rozhovor. Na záver by sme chceli vedieť, aký je tvoj recept na to, aby sa človek presadil v tom, čo ho baví?
Mne, keby niekto pred 8 rokmi povedal, že sa budem venovať práve tomuto, asi by som naňho pozerala ako na blázna a neverila by som mu. Človek ak sa v niečom nájde, mal by sa tomu venovať, rozvíjať svoj „talent“. Nikdy nevieš, možno sa tým uchytíš, zistíš, že je to práve to, čo ťa baví, čo ta napĺňa. Nič nie je zadarmo, takže treba na to obetovať svoj voľný čas a hlavne to nevzdávať, keď sa niečo nepodarí. Ak to čo chceš robiť, nebudeš robiť s chuťou a láskou, nikdy to nebude mať význam. Ak niečo nevieš pýtaj sa, choď na kurzy, hľadaj informácie na internete. V dnešnej dobe to máme naozaj veľmi jednoduché, len treba chcieť a treba byť priebojný. Ja som momentálne veľmi šťastná s tým, ako to v živote mám zariadené, že robím, to čo ma baví, že cestujem, pečiem. Stretávam veľmi zaujímavých a inšpiratívnych ľudí, ktorí ma posúvajú vpred. Samozrejme, nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou. I ja mám dni, kedy to na mňa príde (hlavne keď je toho veľa) a zrútim sa. No po búrke vždy vyjde slnko a ja nie som typ človeka, ktorý sa vzdáva. Prajem každému, aby robil v živote to, čo ho baví. Ak sa stane jeho hobby aj jeho prácou, dovolím si tvrdiť že vyhral.