Už od malička som chcela pomáhať v rozvojových krajinách. Vždy to bola Afrika, ktorá mi behala po rozume. Neviem prečo, no pravdepodobne to bude tým, že je značne medializovaná. Teraz, počas štúdia sa mi naskytla možnosť vycestovať na pol roka do Indie. Neváhala som a som tu.
V Indii pracujem pod záštitou Vysokej školy sv. Alžbety v Bratislave v spolupráci s občianskym združením Cesta domov. Mojou hlavnou náplňou je pomáhať v programe Podpory vzdelávania detí. Začínala som v „meste“ Manvi, kde sa nachádza škola, ktorá bola vybudovaná miestnymi jezuitmi. Program pomáha stovkám chudobných a diskriminovaných rodín spolufinancovať štúdium ich detí. Deti pochádzajú z rodín dalitov – najnižšej kasty, ktorá sa nachádza na poslednom mieste v sociálnej hierarchii v Indii.
Pracujem tu aj s ďalšou dobrovoľníčkou Karolínou. Našou hlavnou náplňou je písanie listov s deťmi ich sponzorom, vytváranie vianočných a veľkonočných pohľadníc, rôzne administratívne práce. Voľný čas sa snažíme tráviť čo najviac s deťmi, ktoré zostávajú na internáte, aj keď je to veľmi namáhavé, pretože deti majú prísny režim. Šesťkrát do týždňa chodia do školy a na voľný čas majú maximálne hodinu denne. A keď príde nedeľa, na vyučovanie sa vždy nájde čas. Niekedy počas týždňa ideme na návštevu do sponzorovaných rodín do okolitých dedín, pretože je potrebné overiť finančnú situáciu rodiny, ako žijú, stav rodinných príslušníkov. Je to jedna z našich najobľúbenejších činností, pretože človek môže vidieť skutočnú krásu Indie. Vidí, ako ľudia žijú a hlavne tú skromnosť. Ľudia nám vždy ponúknu aj z toho mála, čo majú. Samozrejme, že nám je to nepríjemné, ale ak nezoberieš – urazíš. 20 kilometrov od Manvi sa nachádza dedinka Jagir Pannur, kde sa nachádza taktiež škola, kde sú sponzorované deti a zdravotné stredisko pre najchudobnejších.
Druhý mesiac sme sa presťahovali do mesta Bijapur (Vyjayapuru), kde sme bývali v nemocnici sv. Jozefa, ktorá slúži pre najchudobnejších, ale hlavne pre HIV pozitívnych ľudí. V nemocnici žijú aj chlapci, ktorí sú buď siroty, alebo ich vlastná rodina odmietla, pretože sú HIV pozitívni. Z chlapcov ide neskutočná radosť, šťastie, láska. Momentálne tu je 16 chlapcov. Tu sme stretli ďalšiu Slovenku – Barbaru, ktorá pochádza z Myjavy. V Bijapure sme strávili Vianoce, ktoré boli pre mňa jedny z najkrajších. S Karolínou a Barborou sme taktiež pripravili nejaké tie slovenské vianočné cukrovinky a samozrejme medovníčky nemohli chýbať. Veľmi sa nám páčilo, ako Indovia (kresťania) oslavujú Vianoce. Vianočná omša bola ako jedna veľká oslava. Chlapci postavali nádherný veľký Betlehem, nechýbali ani vianoční koledníci. Vianoce sme si užili a hlavne chlapci, ktorí boli veľmi nadšení z darčekov, ktoré sme im, vďaka sponzorom, mohli zadovážiť. Jedinou chybičkou bolo, že chlapci nevedia po anglicky. Ale vždy sme si rozumeli a naučili sme sa pár slovíčok po kannadsky (lokálny jazyk).
Navštívili sme aj sirotinec Nava Sandhyia, kde je momentálne 29 detí, niektoré z nich sú HIV pozitívne. Ďalej to bola návšteva Nava Chanithya, kde sú dievčatá vo veku od 6 do 18 rokov, sú to dievčatá „zachránené“ od zosobášenia sa. Bohužiaľ, tu je bežné vidieť na ulici 15-ročné dievča s dvojročným synom. Svadby sú tu z povinnosti. O svadbe z lásky tu nie je ani slychu. Bežná tu je aj situácia, kedy si dievča musí zobrať svojho uja a deti koľkokrát nevedia, keď vyrastú, či sú súrodenci alebo bratranci a sesternice.
Ľudia tu chodia bosí, pretože častokrát nie je ani na jedlo. Časté výpadky elektriny, hľadanie signálu, studená sprcha na štýl oblej sa vedrom, ale úprimné ľudské srdcia, detský smiech, ochota pomôcť, úsmevy od ucha k uchu. O Indii sa rozpráva – buď ju miluješ, alebo nenávidíš. V mojom prípade som si Indiu zamilovala a teším sa, čo mi prinesú ďalšie mesiace, pretože plánov je veľa a práce taktiež. Ale od toho tu som. Jediné, čo sa mi tu nepáči, je, že čas tu neúprosne beží. Ale užívame si tu každú chvíľku.
Každé dieťa si zaslúži vzdelanie. Dobrodincov nikdy nie je dosť. Preto ak chcete pomôcť kliknite na stránku www.cestadomov.sk. Ďakujeme!